Poverený predseda vlády Eduard Heger predniesol 4.mája 2023 mimoriadny a veľmi krátky prejav v RTVS. Tento prejav vyvolal veľkú, a prevažne negatívnu odozvu zo strany jeho hlavných politických súperov. Kritikom išlo nielen o obsah, ale aj bezprostredne súvisiacu celkovú opodstatnenosť tohto mimoriadneho vysielania z pohľadu zákona, prípadne z pohľadu politickej etiky. Tento príspevok skúma práve druhú líniu kritiky, t.j. či tento prejav mohol byť opodstatnený na základe ustanovení zákona, alebo ako ho hodnotiť z pohľadu (politickej) etiky. Vo svojej analýze (v konečnom dôsledku založenej najmä na obsahu prejavu) prichádzam k záveru, že prejav bol skôr účelovým zneužitím mimoriadneho vysielacieho času ako jeho zákonným, t.j. opodstatneným, využítím. Napriek tomu by sme toto zistenie mali prijať ako istú daň za (nedokonalú) funkčnosť (v konečnom dôsledku politicky najlepších) demokratických procesov.
Téma je už síce vecou minulou, ale stále je zaujímavá z analytického hľadiska. Okrem toho tento prípad môže mať význam ako precedens do budúcnosti. Záver tejto analýzy je v súlade so stanoviskom Rady RTVS, ktorá postupovala na základe interného právneho stanoviska. Diskusia na túto tému ale môže pokračovať, a to v zmysle bližšieho definovania, čo sú „dôležité oznámenia určené verejnosti“ a čo je „naliehavý verejný záujem“. Okrem toho sa môže diskutovať o tom, či sa má, prípadne či sa môže, alebo či sa vôbec dá, brániť oprávneným osobám („štátnym orgánom“) v prípadnom nadužívaní, alebo až zneužívaní tejto vymoženosti. Poďme ale po poriadku.
Čo hovorí zákon
Podľa § 5, odsek n) Zákona o RTVS, činnosť RTVS zahŕňa aj„poskytovanie potrebného vysielacieho času štátnym orgánom na výzvy v krízových situáciách a na iné dôležité oznámenia určené verejnosti. Podobná povinnosť je uvedená aj v zákone o mediálnych službách. V poznámke pod čiarou Zákona o RTVS sú uvedené príklady o aké situácie môže ísť: ak sa týkajú civilnej ochrany obyvateľstva, ak ide o núdzové zásoby ropy a ropných výrobkov a o riešení stavu ropnej núdze, a samozrejme, o obrane Slovenskej republiky, alebo ak by išlo o hospodársku mobilizáciu.
Ako zaujímavosť treba uviesť, že kým zákon o RTVS uvádza slovné spojenie „dôležité oznámenia určené verejnosti“., zákon o mediálnych službách používa vyjadrenie „ v naliehavom verejnom záujme“. V prvom prípade ide o širšie použitie tejto možnosti, kým v druhom prípade – zákon sa týka aj súkromných vysielateľov – ide skôr o naliehavosť oznámenia.
Sémantické odlišnosti nachádzame aj v prípade v prípade „určené verejnosti“ oproti „verejný záujem“. Prvé určenie môže zahrŕňať podstatne širšiu škálu tém ako druhé určenie. Je však pravdepodobné, že zákonodarca si neuvedomil tieto odlišnosti pri príprave zákona, a teda nemusíme v nich hľadať hlbší význam. V každom prípade, logickou úvahou sa dá určiť, že špecifikácia uvedená v zákone o RTVS je prioritná.
Dá sa z týchto príkladov analogicky vyvodiť, že vystúpenie povereného predsedu vlády zapadalo do „výzvy v krízovej situácii“ alebo do „iného dôležitého oznámenia určeného verejnosti“?
Je zrejmé, že nešlo o krízovú situáciu, ktorá by bezprostredne ohrozovala fungovanie štátu a vyžadovala bezprostrednú potrebu informovať verejnosť. Išlo by teda o „iné dôležité oznámenie určené verejnosti“?
Vystúpenie bolo v politickom kontexte, keď sa poverený predseda vlády, ktorému už parlament predtým vyslovil nedôveru, obracal s problematickým a údajne naliehavým posolstvom na verejnosť a nepriamo na prezidentku. Ako uvidíme, posolstvo bolo problematické z pohľadu naliehavosti, ako aj z pohľadu kľúčového obsahu. Potreba odvysielania tohto posolstva z obidvoch aspektov sa dá posúdiť na rozbore jeho obsahu.
Predtým však treba uviesť, že RTVS nemala inú možnosť, ako umožniť odvysielanie tohto prejavu. V opačnom prípade by zo zákona čelila pokute.
Rozbor prejavu Eduarda Hegera
Poverený predseda vlády Eduard Heger oznámil, že má zodpovednosť za krajinu, a že krajina je už dlhšie v chaose. Nešlo tu o nič nové alebo inak zásadné oznámenie. Každému je jasné, že predseda vlády má zodpovednosť za krajinu, a že spravovanie krajiny je už dlhšie chaotické, čo sa prejavuje najme v parlament.
Ďalej poverený predseda vlády identifikoval hlavné objektívne a subjektívne príčiny chaosu
Hoci to bolo zaujímavé hodnotenie, nešlo tu o nič nové alebo inak zásadné oznámenie.
Poverený predseda vlády priznal svoj podiel viny za chaos. Odôvodnil to motivácio udržať vládnu koalíciu. Prípadný (prvotný) rozpad vlády videl ako cestu k ešte väčšiemu chaosu.
Treba síce oceniť sebakritiku, ako aj logickosť a zodpovednosť takejto motivácie, ale stále tu nenachádzame nič, čo by ospravedlňovalo potrebu odvysielania tohto mimoriadneho prejavu.
Poverený predseda vlády sa ospravedlnil za chybný prístup (málo rázne riešenie hádok kľúčových aktérov) a v rámci odčinenia chýb predostrel potrebu doviesť krajinu k predčasným voľbám pod jeho vedením.
Opãtovne je milá úprimnosť prejavu, a treba oceniť aj verejné ospravedlnenie, ale trochu prekáža istá sebastrednosť – zdôrazňovaný význam predsedu vlády pre ďalšie smerovanie krajiny (pre vládnutie bez ešte văčšieho chaosu).
Poverený predseda vlády varoval pred menovaním úradníckej vlády, kedže údajne dobré úmysly nestačia – potrebné sú aj skúsenosti a kontakty v zahraničí. Toto bolo jadro prejavu – varovanie. A išlo o varovanie, alebo výzvu, ani nie tak smerom k občanom, ale skôr smerom k prezidentke. Keďže Heger nemal podporu v parlamente, a stranícku podporu mal len v v podstate v rámci novozaloženej strane s nízkou podporou (strany aj osoby) v prieskumoch verejnej mienky, potreboval trochu zdramatizovať, prípadne sťažiť rozhodovanie prezidentky. V tomto zmysle išlo o prejav, ktorý nespadal ani do jednej z dvoch citovaných skupín prejavov v televízii verejnej služby, na ktoré majú právo ústavní činitelia (štátne orgány). Je možné, že poverený premiér Heger úprimne veril, že iné riešenie je horšie, prípadne až nebezpečné pre krajinu. Nie je to výnimočný jav – ľudia v riadiacich funkciách (nielen, ale najmä politici), občas podľahnú pocitu svojej nenahraditeľnosti. Hegerov prejav by bol vhodný krátko pred odstúpením z funkcie, ale úplne dostatočne v rámci bežnej tlačovej konferencie, alebo ako video, dostupné v rámci mediálneho servisu Úradu vlády.
Hoci Slovensko nemalo skúsenosti s úradníckymi vládami (na rozdiel napríklad od Čechov), samotné varovanie pred úradníckou vládou je práve preto problematické.
Toto varovanie je problematické z pragmaticko-logického hľadiska – ak nemáme žiadne skúsenosti s úradníckou vládou, ťažko môžeme priamo vyvodzovať, že to bude automaticky zlé riešenie.
Toto varovanie je problematické aj z empirického pohľadu – navodzuje dojem, že nikto (okrem súčasných a bývalých politikov?) nemá skúsenosti s vládnutím a ani nemá kontakty v zahraničí. Ide o kontroverzné tvrdenie. Úradnícka vláda, alebo vláda odborníkov, zo svojej podstaty viac pripomína manažment veľkej (medzinárodnej) korporácie ako štandardnú vládu (aj so svojimi výhodami aj nevýhodami).
Kto zodpovedá za porušenie zákona?
Stručná odpoveď je, že za porušenie (skôr „ducha“, ako „litery“) zákona zodpovedá iba Eduard Heger. Je pochopiteľné, že RTVS nemohla vopred hodnotiť obsah tohto mimoriadneho prejavu – to by bola absurdná cenzúra. Prakticky by to aj bolo nemožné spraviť – poverený premiér predsa nemusel mať pripravený písaný text svojho prejavu. Okrem toho, zákon o mediálnych službách zbavuje vysielateľa zodpovednosti za obsah v takýchto prípadoch, a súčasne ani zákon o RTVS neumožňuje takýto reštriktívny postup. Nakoniec, máme tu historický precedens, kedy vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar prostredníctvom Milana Kňažka (vtedy ministra vlády), absurdne obvinil vedenie STV zo zamýšľanej cenzúry jeho prejavu.
V relácii STV Hovorí predseda vlády zvykol rečniť každú nedeľu. A začiatkom roku 1991 bolo o čom hovoriť. Vo VPN totiž začínalo byť dusno. Kým Mečiarova hviezda stúpala, popularita VPN, ktorá ho do funkcie premiéra nominovala, prudko klesala.
Medzi Koordinačným centrom VPN, ktoré viedol Fedor Gál, a predsedom vlády vznikali prvé vážnejšie konflikty. Problémom bolo už to, že Mečiar, hoci sedel v kresle premiéra, nebol členom užšieho vedenia hnutia. Keď teda v nedeľu 3. marca 1991 tisícky ľudí zapínali televízne prijímače, aby videli i počuli premiéra, vo vzduchu už doslova viselo Mečiarovo zásadné vyhlásenie na tému kríza v hnutí.
Kňažko rečnil len niekoľko minút. Vážne a rozhorčene. Vedenie VPN obvinil zo snahy cenzurovať premiéra a vyhlásil, že sa začína správať ako bývalý ústredný výbor komunistickej strany.
Čo sa vlastne stalo? Príhovor Mečiara sa nevysielal „live“, ale v Slovenskej televízii ho nahrávali dopredu. Keď Mečiar prišiel do budovy televízie, aby jeho prejav nahrali, dal sa do reči so šéfom STV. Riaditeľ televízie mu vraj potvrdil, že predstavitelia VPN od neho žiadali, aby im nahrávku s Mečiarovým príhovorom odovzdal ešte pred jej odvysielaním. Predseda vlády za takýchto okolností namiesto seba poslal rečniť Kňažka.
„Dnešná smutná skúsenosť s existenciou cenzúry, na ktorú si osobuje právo akési politbyro vo vzťahu k predsedovi slovenskej vlády, ma donútila k tomu, aby som sa verejne dištancoval od takýchto postupov,“ znelo z Kňažkových úst
Vtedajší lídri VPN na čele s Gálom ešte v deň Kňažkovho prejavu vydali vyhlásenie, v ktorom odmietli akúkoľvek cenzúru Mečiara. Tvrdili, že na to ani nemali technické možnosti a napokon – ak chceli cenzurovať Mečiara, prečo by dovolili rozprávať Kňažkovi?
(Tomáš Kyseľ, Ako Kňažko vystúpil v STV, pomohol Mečiarovi a zmenil dejiny Slovenska, 05.02.2019 01:55 https://www.aktuality.sk/clanok/537790/ako-knazko-vystupil-v-stv-pomohol-meciarovi-a-zmenil-dejiny-slovenska/)
Toľko veľmi poučný smutný prípad z minulosti, ktorý vyvolal veľké politické vášne v celej spoločnosti. Išlo o typický hoax – aj keď vtedy sa ešte tento výraz nepoužíval.
Ak sa teda vrátime do súčasnosti, ako teda môžeme hodnotiť toto porušenie skôr ducha ako litery zákona? V princípe, ide tu o politickú aktivitu, na ktorú sa vzťahujú politické kritéria. Myslím tým to, že politické rozhodnutia sú, vo svojej podstate o hodnotách alebo o osobných a spoločenských prioritách. Hodnotenie prijímania politických rozhodnutí na základe (ideologických) hodnôt sa v zásade podrobuje testu správnosti vo voľbách. Priebežnú kritiku vykonáva opozícia, médiá, a čoraz častejšie blogeri. Samozrejme, niektoré závažné politické rozhodnutia sa môžu, alebo musia podrobovať aj trestnému skúmaniu (napríklad u nás možno otázka menežmentu pandémie, v Rusku možno v budúcnosti otázka začatia „špeciálnej vojenskej operácie“). V tomto analyzovanom prípade by sme asi mali nechať tento prípad bez ďalšieho právneho (administratívneho) riešenia. Možné riešenia by boli právne komplikované až nemožné, a z hľadiska budúcnosti skôr zbytočne sebaobmedzujúce. To sa môže vypomstiť v naozaj krízových situáciách. Inými slovami, lepšie je žiť v určitej miere neistoty a neurčitosti (ktorá poskytuje možnosť pružne reagovať na výzvy), ako všetko prísne regulovať a sankcionovať. V tomto zmysle považujem súvisiace odporúčanie Rady RTVS voči MK SR „aby zvážilo úpravu § 5 ods. 1 písm. n) zákona č. 532/2010 Z. z. o RTVS, ktorý presnejšie zadefinuje podmienky poskytovania potrebného vysielacieho času štátnym orgánom“ za logické, ale súčasne kontraproduktívne.
Namiesto toho, odborná diskusia filozofov, politológov, mediálnych analytikov a právnikov na naznačené témy (aké všeobecné kritériá by sme mali použiť na posúdenie toho, či ide o „dôležité oznámenia určené verejnosti“ a čo všetko môže obsahovať označenie „naliehavý verejný záujem“), by mohla byť užitočná.